No-clothes-shopping challenge ---> Ako sa z výzvy stal životný štýl

(ako publikované na mojom prvom blogu v roku 2012)

Chcela by som sa podeliť o jeden príbeh, ako sa z výzvy (ktorá bola vlastne z núdze cnosť) stal môj životný štýl.

Celé to začalo podstatne dávno, ešte keď som žila v UK, slodobná 20-30tnička, užívajúca si života naplno. Akosi prirodzene k tomu prišlo, že som trávila podstane dosť času aj nakupovaním, hlavne preto, že som musela byť stále chic v práci a čo k tomu dopomôže viac, než nový outfit každý týždeň. Prerástlo to až do takej miery, že som raz pri sťahovaní apartmánu len tak zo zvedavosti odvážila všetky tie škatule oblečenia, topánok, kabeliek a doplnkov. Teraz sa uplne za to hanbím, ale bolo to… takmer 300kg. Úplné šialenstvo. Musím uznať, že okrem toho, ze som sa musela sťahovat s toľkým nákladom, sama som vnútorne cítila, že to už asi ozaj preháňam.

Preskočím pár kapitol, ktoré zahŕňajú stretnutie môjho dnes už manžela, naťahovanie sa, kde budeme žiť, až po moje balenie kufrov a sťahovanie sa za ním do Holandska. Posledná vec na mojom životnom liste bolo ukončenie zabehaného života a začatie nového kdesi na holandsko-nemeckej hranici. Ale čo človek nespraví, keď ho srdce zavolá.

Zrazu som sa ocitla v prenajatom byte v nie najlepšej štvrti, nezamestnaná, bez životného plánu, čakajúca na muža, kým sa vráti domov z práce. Vymaľovala som byt, ušila závesy, nech aspoň nevidím ten bordel vonku, nahodila obrázky na steny, a keď už ozaj nebolo čo robiť, pustila som sa do mini ručných projektov, recyklovanie toho, čo bolo naokolo. Takto začal môj biznis, za jedálenským stolom, v úplnom tichu a ako únik pred zbláznením sa.

Aby som neupadla do ešte hlbších depresii, začala som sama pre seba takú výzvu, že vydržať rok bez nákupu oblečenia. Pochopte, pre mňa to bolo veľa, po toľkom šialenstve. Ale bolo to o to jednoduchšie, že som mala plnú skriňu handár, nulový rozpočet a žiadne kamošky, ktoré by ma vytiahli von. Čiže hneď základ mojej výzvy bol silný. Ale keď aj mäso na tanieri dva krát do týždňa je luxusom, tak to človeku pomôže usporiadať si priority.

Takže asi takéto boli počiatky tohto dobrodružstva, v skutočnosti to však bola z núdze cnosť zaobalená do pozitívneho poňatia. Môj osobný facebook mal o čom hovoriť.



Čo ma to však naučilo… Bez toho, aby som to pocítila, som prežila prvý rok s tým, že som absolútne nemusela nič na seba kúpiť - okrem jedného páru snehulí, lebo začalo katastroficky mrznúť a už som to ozaj nezvládala v čižmičkách. Keď som aj šla do mesta, vyhýbala som sa obchodom, teda pokušeniu, že čo si nemôžem dovoliť. Časom som si však na to akosi zvykla a výklady ma prestali ťahať.

Okrem toho som sa pustila do šitia a tu v Arnheme máme pomerne veľké zdroje materiálov, od kvalitných po tie nechcené, poškodené, ale aj trhy so starinou. Práve tie som začala recyklovať, používať a tak robím dodnes. Touto cestou som pochopila, že ozaj nepotrebujeme veľa, áno, ono záleží aj na práci, predsa len ak človek pracuje z domu, stačia mu dvoje tepláky, ak pracuje v kancelárii, treba sa prezentovať. Ale jedno obrovské plus je (a to si ďakujem dodnes), že som si vždy dávala pozor na to, aby som mala kvalitné veci. To nemusí, ale môže aj znamenať drahšie, cena však vie byť aj zavádzajúca. Dodnes mám veľa oblečenia, kabeliek a topánok z mojej slobodnej éry, ktoré pravdepodobne ešte aj dlho budem mať. Preto vždy dávam dôraz na to, aby aj moje výrobky boli kvalitné, lebo jednoducho ak raz máte dobrý kabát, tak by mal byť na život, ak nie aspoň na desaťročie. Jediným úskalím na mojej ceste sú pribúdajúce kilečká a s vekom sa meniaca postava, ale to zas môže byť motivácia do fitka, že áno.

Tým, že som prestala nakupovať, začala som venovať viac pozornosti starostlivosti o to, čo mám. Veľmi podstatnou vecou je údržba oblečenia a to od takých základov ako pranie (o čom som písala minule), skladovanie, ale napríklad aj prezliekanie sa počas dňa. Tým mám na mysli to klasické prídem domov, dám sa do teplákov a nezačnem variť alebo upratovať v sukni, ktorú nosím do práce.

Dostali sme sa do doby, keď už všade máme plno second-handu a ľudia už doslova ani nechcú prijímať darované. Je to logické. Sama som rozhlásila po rodine a kamarátkach, že končím s nakupovaním - a čo sa stalo… Ľudia mi začali dávať doslova mechy oblečenia. Až do takej miery, že som povedala dosť, stačilo, a odniesla všetko do sekáču. Čo sa však deje v sekáčoch… Tie si nechávajú už len tie top kúsky, niečo sa dá na lokálnu charitu, ale to nechcené sa vo veľkom vyváža ako charita do krajín tretieho sveta. Takto to je označené z legálnych dôvodov, ale pritom je to len veľké smetisko na skladovanie odevného odpadu, ktorý mi v Európe nechceme, alebo ktorý je náročné (poprípade sa chápe ako zbytočné) recyklovať. Takže sa nedajte oklamať víziou, že ak darujete vynosené tričko, niekde niekomu ešte možno pomôže, šance sú, že asi nie. 

Verte mi či nie, moju ročnú výzvu som psychicky zvládla úplne ľahunko. Nič sa nedialo, svet nespadol, nahá som nezostala. Po roku som však v tom akosi samozrejme pokračovala, lebo som si vyvinula akýsi návyk nenakupovať. Výzva sa zmenila na životný štýl, zmenil sa mi pohľad na svet. Je to ako keď sa niekto stravuje junk food a potom prejde na zdravú stravu. Spočiatku je to ťažké, každá zmena je ťažká a zvyčajne nepríjemná, ale časom sa stane našou súčasťou. Zostala som veľmi prieberčivá, čo sa týka oblečenia. Nie, zabudnite na nejaké preferencie značkového, to ma neohúri. Pozerám na materiál, stehy, švíky, a veľmi ma prekvapuje, koľko oblečenia (aj toho drahšieho) je ušitého ledabolo. Na čo pozerám najviac je príbeh za tým výrobkom. Kto to vyrobil, či je dostatočne zaplatený, či je to niekto miestny. Stojí to viac v porovnaní s tým, na čo sme zvyknutí, ale dáva to zmysel. Nízke ceny v reťazcoch sú zvyčajne znížené na úkor niekoho iného. Ako hovorí jedno príslovie, there’s never lunch for free. Musíme zohľadňovať ľudí, ktorí sú v procese výroby, lebo sme sa dostali do doby, keď sa ľudská práca chápe ako čosi zanedbateľné. Pritom celá naša existencia stojí na našej práci, na našich schopnostiach, na tom, čo si vyrobíme našimi rukami.

Teraz na nechápte, že chcem niekoho odrádzať od nakupovania, veď to by som išla sama proti sebe. Nie. Ale takáto výzva donúti človeka sa zamyslieť, prehodnotiť. Lebo je to ozaj jednoduché si povedať, ah, veď je to len pár eur a kúpim to len raz… Skúste sanajprv zamyslieť, čo to vlastne držíte v rukách predtým, než to kúpite, aj keď je to len obyčajné tričko. Skúste si predstaviť, kto a za akých podmienok to asi šil. Tento dôraz na ľudský aspekt výroby sa z roka na rok stupňuje a medializuje, postupne sa tlačí aj na veľké módne reťazce a vyžaduje transparentnosť. Ale veľmi dobrý štartovným bodom sme my sami a naše návyky.





Leave a comment

Comments will be approved before showing up.


Also in What's new

Wear it to the streets

Bartinki EVE coat

Hello dear friends,
it's about time I showed you myself that clothes I make are for everyday use too. Many people see our lookbooks and connect my fashion only with models - the truth is it's all very wearable on daily basis and for every woman.

View full article →

Fashion Night
Fashion Night

Once again we had an epic Fashion Night with crowds browsing our shop and the whole Arnhem fashion district (where we are located). Photos are from catwalk during Nacht Van De Mode opening on 11th June taken by Frans Schneider.

View full article →

Pink bike ride
Pink bike ride

Our models during Giro d'Italia 2016, which was passing through Arnhem this year - girls joined and took a ride on pink bikes from city centre to Modekwartier and did few stops for catwalk.

View full article →